Niet sa ani čo čudovať, pomyslel som si. Vyzerám ako nejaký zločinec, takto zamaskovaný. Opustil som práve polikliniku na Šustekovej a pokračujem na 68-čku, k ďalšej doktorke. Vraj udržujte to v teple, radili mi. To sa im povie, v takom počasí. Na križovatke dávam poslušne prednosť môjmu autobusu a je mi hneď jasné, že si budem musieť počkať na ďalší. Nuž čo, na zastávke aspoň nefučí, počkám si. Ruky vo vrecku, hlava zahalená, sotva čosi vidím cez škárku pod kapucňou.
„Dobrý deň, môžete nám ukázať Vaše doklady, prosím?" znenazdajky sa pri mne ozvalo z úst dvoch chlapíkov v strednom veku. Oblečené mali kožené bundy, džínsy, takí normálni páni, ktorí sa tam z čista jasna, ani neviem odkiaľ, zjavili. V rukách sa im zjavili služobné preukazy slovenskej polície.
„Dobrý deň, samozrejme", povedal som. „Vyzerám teraz asi dosť podozrivo s týmto maskovaním, však?" spýtal som sa vyťahujúc z peňaženky svoj občiansky. Zápal tvárového nervu, objasnil som hneď na začiatok. Mám si to držať v teple.
„No viete, na ulici môžete stretnúť rôznych ľudí, s kadejakými úmyslami. Len sme si chceli preveriť či je všetko v poriadku. Idete od doktora?" nadviazal prvý z nich, pričom pozeral na občiansky.
Zapísali si čo bolo treba, popriali skoré vyzdravenie a slušne pozdravili. Ako sa odo mňa vzďaľovali, rozmýšľal som aké zaujímavé stretnutie to vlastne bolo. Niekto by sa možno urazil, že za čo ho považujú, však si môžeme chodiť ako chceme, a prečo by nás mal niekto kontrolovať, nerobil som nič zlé. Mne sa však celkom páčil ich prístup. Prišlo mi fajn, že sú policajti, ktorým, keď sa niekto nevidel, prídu k nemu a zistia či je všetko v poriadku. Mohli ma odignorovať a ísť na kávičku.